Prečo?

Dlhé roky som pracovala v prostredí, kde boli vysoké nároky, tlak na výkon, presnosť a bezchybné výsledky každodennou realitou. Očakávala sa rýchlosť, neustála pripravenosť a schopnosť zvládať náročné situácie bez zaváhania. Bola som zvyknutá fungovať naplno, zvládať prácu, rodinu aj všetky očakávania, ktoré som na seba kládla.

Postupne som však začala cítiť, že aj keď mám všetko, čo som si kedysi vysnívala, nenapĺňa ma to. Nebola som šťastná.

Navonok bolo všetko v poriadku. Bola som schopná, spoľahlivá a úspešná. Keď však už nebolo možné zvládnuť všetko, zo svojho života som postupne vyškrtla samu seba.

Prestala som počúvať svoje telo, hoci mi už dlhší čas vysielalo signály, že niečo nie je v poriadku. Emócie som odsúvala a ďalej som fungovala predovšetkým hlavou. Plnila som povinnosti, starala sa o druhých a pokračovala ďalej. Postupne som však strácala energiu, radosť aj kontakt s tým, čo vlastne potrebujem ja.

Prišiel moment, keď som si uvedomila, že chcem žiť – ale inak. Pravdivejšie. Viac v spojení sama so sebou a menej pod tlakom očakávaní, výkonu a dokonalosti.

Potrebovala som zastaviť špirálu, v ktorej som sa ocitla. Zastaviť sa. Vydýchnuť. A znovu začať vnímať samu seba. Bol to môj bod zlomu.

Počas jedného terapeutického stretnutia som dostala zdanlivo jednoduchú otázku:

„A čo ty? Čo máš rada? Čo ťa robí šťastnou?“

Nevedela som odpovedať.

Niekoľko minút, deň ani týždeň. Trvalo viac než mesiac, kým sa objavila prvá neistá odpoveď:

„Možno maľovanie…“

Neskôr prišlo aj obyčajné čítanie beletrie — bez pocitu viny, že práve nerobím niečo užitočné, odborné alebo potrebné pre niekoho iného.

Vtedy som začala chápať, ako ďaleko som sa od seba vzdialila.

Moja cesta späť nebola náhla ani priamočiara. Neprišiel jeden okamih, po ktorom by bolo všetko vyriešené. Začala sa malými krokmi, počas ktorých som sa znovu učila vnímať svoje telo, emócie, potreby a hranice.

Postupne som objavovala rôzne prístupy. Niektoré mi pomohli porozumieť tomu, čo prežívam. Iné ma vrátili k telu, dychu a prítomnému okamihu.

Nikdy by som si napríklad nepomyslela, že raz začnem s otužovaním. Studenej vode som sa vždy vyhýbala. Keď som však potrebovala zastaviť rozbiehajúcu sa špirálu myšlienok, vyskúšala som niečo, čo by som od seba nikdy nečakala. V tej chvíli mi to pomohlo vrátiť pozornosť k telu a dychu.

Nie preto, že otužovanie je riešením pre každého. Práve naopak. Ukázalo mi, že každý človek môže potrebovať inú cestu, iné tempo a inú formu podpory.

Moja dnešná práca nevznikla ako hotový plán ani ako nápad na novú metódu. Vyrástla z osobnej potreby pochopiť, čo sa so mnou deje, a postupne nájsť cestu späť k sebe.

Vlastná skúsenosť ma priviedla k intenzívnemu sebarozvoju a ďalšiemu vzdelávaniu. Začala som sa venovať procesu Cesty, mindfulness a práci s telom a dotykom. Postupne som si uvedomila, že to, čo som sama hľadala, môžem dnes ponúknuť aj ďalším ľuďom: nie hotové odpovede, ale čas, pozornosť a bezpečný rámec pre ich vlastný proces.

Osobitne rozumiem ľuďom, ktorí sú zvyknutí zvládať veľa, niesť zodpovednosť a pokračovať aj vo chvíli, keď už vnútri cítia únavu. Sama som tento svet dlhé roky žila. Viem, že strata kontaktu so sebou nemusí byť navonok vôbec viditeľná.

Verím, že každý človek má vlastnú skúsenosť, hodnoty a schopnosť rozpoznať, čo je pre neho dôležité. Pod tlakom povinností, očakávaní a názorov okolia však môže vlastný hlas postupne prestať počuť.

Nie som tu preto, aby som vám hovorila, kým máte byť alebo ako máte žiť. Nemôžem poznať vaše odpovede lepšie než vy.

Môžem však vytvoriť pokojný a jasne vedený priestor, v ktorom sa na chvíľu zastavíte, obrátite pozornosť k tomu, čo práve prežívate, a začnete znovu vnímať, čo je pre vás dôležité.

Procesom vás sprevádzam, ale smer neurčujem za vás.

Neexistuje jedna správna cesta vhodná pre všetkých. Niekto potrebuje hovoriť. Iný potrebuje ticho, pohyb, dotyk alebo chvíľu, počas ktorej nemusí nič riešiť.

Ani návrat k sebe nemusí znamenať, že sa človek stane niekým novým. Niekedy znamená, že pod vrstvami povinností, tlaku a očakávaní začne znovu objavovať to, čo v sebe už dávno má.

Vašu cestu nemôžem prejsť namiesto vás. Môžem vám však vytvoriť priestor, v ktorom ju začnete znovu vnímať.